Radiojournal a zrod rozhlasového štúdia na východe republiky (1927)
17. apríl 1927 sa v pamäti Košíc zapíše ako tichý, no zásadný medzník. V čase, keď sa moderný svet učí počúvať neviditeľné vlny, vstupuje do éteru aj východ republiky. Rozhlas sa tu nerodí ako senzácia, ale ako premyslený verejný čin – ako hlas mesta, regiónu a jeho kultúrnej ambície. Dobové pramene ho pomenúvajú výrazom Radiojournal: ,,slovom, ktoré spája písané informovanie s hovoreným slovom, techniku s obsahom“.
Ľudia, ktorí dali rozhlasu tvár
Za košickým rozhlasovým začiatkom stoja konkrétni ľudia, ktorých mená dnes čítame v archívnych záznamoch, no vtedy zneli denne v éteri. Na čele miestnej odbočky Radiojournal stojí Bedrich Holeček, riaditeľ s jasnou predstavou, že rozhlas nemá byť iba technickým zariadením, ale kultúrnou inštitúciou.
Jeho najbližším spolupracovníkom je Martin Holý, tajomník odbočky a zároveň hlásateľ. V jeho hlase sa spája úradná presnosť s pokojnou istotou, ktorá sprevádza poslucháčov každodenným programom.
Hlas, ktorý kultivuje
Košický rozhlas od prvých dní dbá na kultúru slova. Hlásateľky Eva Maková a Vera Kozinová vnášajú do vysielania jemnosť, rytmus a zrozumiteľnosť. Ich prejav nie je iba čítaním textu – je to interpretácia, ktorá dáva informácii ľudský rozmer.
Literárny a umelecký profil vysielania formuje Emil Rusko, vedúci literárneho programu. Pod jeho vedením sa mikrofón stáva miestom pre poéziu, prednášku i kultivovanú úvahu. Rozhlas sa tak mení na neviditeľné javisko, kde slovo nahrádza kulisy.
Technika, ktorá nesmie byť počuť
Za bezchybným prenosom stojí tichá práca technikov. Medzi nimi má významné miesto Karol Stuchlý, technický úradník košickej odbočky. Jeho úlohou je, aby technika nebola prekážkou, ale neviditeľným služobníkom slova.
Symbolom technickej odvahy doby je vysielacia stanica v Haniska pri Košiciach. Budovaná v roku 1927, vybavená vysielačom s výkonom 2,5 kW a anténnymi stožiarmi vysokými sto metrov, predstavuje moderný uzol, z ktorého sa hlas Košíc šíri do širokého okolia. V otvorenej krajine Hanisky sa éter stáva cestou, po ktorej putujú správy, hudba i myšlienky.
Rozhlasový palác – chrám ticha
Srdcom vysielania je veľké štúdio rozhlasového paláca v Košiciach. Postavené na špeciálnej zvukovo izolačnej hmote antivibirit, oddeľuje vnútorný svet slova od vonkajšieho ruchu mesta. Tu sa ticho stáva pracovným nástrojom a každé slovo má váhu. Štúdio nie je len miestnosťou – je to priestor sústredenia, kde sa moderná technika stretáva s disciplínou prejavu.
Rozhlas ako verejná služba
Košický Radiojournal nie je v roku 1927 len novinkou. Je vyjadrením viery, že rozhlas môže spájať región s republikou, každodennosť s kultúrou, technický pokrok s ľudským hlasom. V archívnych dokumentoch dnes nachádzame mená, parametre a dátumy. No medzi riadkami cítiť ešte niečo viac – nadšenie doby, ktorá verila, že slovo vyslovené do éteru má silu formovať spoločný čas.
Tak sa Košice naučili hovoriť do diaľky – pokojne, kultivovane a s vedomím, že ich hlas zostane zachovaný nielen vo vlnách, ale aj v pamäti dejín.
Autorsky text podľa dobových archívnych materiálov spracoval: Radoslav Babjarčík
Fotografie zdroj: Zamoyski Inštitút, nezisková organizácia
Celá debata | RSS tejto debaty