Zamoyski Inštitút

Pred pár dňami 13. februára 2026 sme si pripomenuli 105. výročie ordinácie troch slovenských biskupov. V rámci série spomienok a zdieľania informácii o veľmi významnej a spoločenskej udalosti pre slovenský národ  vám prinášame zostrih dobovej tlače k 10. výročiu vysviacky slovenských biskupov. 

Blaha –  Kmeťko –  Vojtaššák

Rok 1931 sa zapísal do pamäti slovenského katolicizmu ako pamätný medzník duchovného dozrievania. Uplynulo totiž desať rokov od chvíle, keď Apoštolská stolica zverila slovenskému národu jeho prvých vlastných biskupov – mužov viery, vzdelanosti a obetavej služby. Tento jubilejný čas je príležitosťou, aby sme sa s vďačnou úctou zahľadeli na život a dielo troch veľkých pastierov: Mariána Blahu, Karola Kmeťka a Jána Vojtaššáka.  Ich biskupské pôsobenie sa stalo požehnaním nielen pre cirkevný, ale i národný a sociálny život Slovenska. V nich našiel ľud otcov, u ktorých možno vždy zaklopať – a nikdy neodísť bez porozumenia.

Marián Blaha – senior episkopátu, muž vzdelanosti i tichej dobročinnosti

Za seniora slovenských biskupov je označovaný  Mons. Marián Blaha, banskobystrický biskup. Narodil sa v Liptovskom Hrádku 11. júla 1869, za kňaza bol vysvätený roku 1892 a za biskupa bol menovaný 13. novembra 1920 pápežom Benediktom XV. Dobový hlas ho vykresľuje ako osobnosť všestranne vzdelanú, s európskym rozhľadom, so vzácnou zdvorilosťou i pohostinnosťou, ktorá odzrkadľuje jeho vnútornú ušľachtilosť. Je   ýborným rečníkom a ako duchovný pastier sa teší všeobecnej obľube – nielen medzi Slovákmi, ale i medzi Nemcami, ktorí tvoria významnejšiu menšinu v banskobystrickej diecéze.  Jeho  vážnosť presiahla hranice čisto cirkevného sveta: Matica slovenská si ho pre jeho zásluhy v národnom živote zvolila za svojho predsedu. A predsa azda najpôsobivejšie je to, čo sa o ňom hovorí bez okázalosti – jeho dobrotivá, samaritánska štedrosť. O detailoch jeho charitatívnej činnosti sa síce neuvádzajú rozsiahle súpisy, no dobré je známe, že dokázal pomáhať raneným telom i dušou, že sa stával dobrodincom rodinám stojacim na okraji najnebezpečnejšej biedy, a že jeho srdce nezostávalo ľahostajné ani tam, kde iní videli len „prípad“. Aj keď si niekedy vyžiadal istotu pravdivosti prosieb, keď sa presvedčil, vedel sa štedro rozdeliť – jednoducho, ľudsky, ako ten, kto dáva hladujúcemu z vlastného chleba.

Karol Kmeťko – nitriansky pastier, horliteľ misií, budovateľ cirkevného života

Biskup nitriansky, Dr. Karol Kmeťko, sa narodil 12. decembra 1875 v Dolných Držkovciach. Za kňaza bol vysvätený roku 1899 a za biskupa bol menovaný pápežom Benediktom XV. 13. dnovembra 1920.  Text ho označuje za nadšeného propagátora misií, pre ktoré vykonal veľmi mnoho. Pod jeho vedením sa diecéza „neobyčajne pozdvihla“ na poli cirkevného školstva a vôbec cirkevného života – osobitne stavbou kostolov, a tiež rozvojom katolíckych ústavov a kláštorov. Jeho pastierska energia sa tu ukazuje v tom, čo doba vnímala ako jasný znak životnosti cirkvi: v pevnom budovaní základov, ktoré majú pretrvať generácie.  Dobová zmienka zároveň pripomína, že nitrianske kňazstvo vydalo o jeho blahodarnej činnosti vkusné, obšírne a ilustrované laudácio , v ktorom sa obsiahlejšie opisuje aj jeho pôsobenie na poli charitatívnom a sociálnom. Osobitne sa uvádza, že pre charitu má veľké pochopenie a že jeho veľkodušnosť v tejto oblasti bola predmetom pozornosti.  Za výrečný znak tejto orientácie sa pokladá aj to, že založil apoštolát nemocných – dielo, ktoré znamená srdce otvorené na zmiernenie telesných i duševných bolestí. Tak sa pred nami rysuje Kmeťko ako biskup, ktorý spájal pevnosť staviteľa s citlivosťou kresťanskej lásky: budoval, povzbudzoval, pozdvihoval – a pritom nezabúdal na trpiacich.

Ján Vojtaššák – spišský biskup, predseda Ústrednej Charity, tvorca tatranskej ozdravovne

Biskup spišský, Mons. Ján Vojtaššák, sa narodil v Zákamennom – Kline 14. novembra 1877. Za kňaza bol vysvätený 1. júla 1901 a za biskupa bol menovaný 13. novembra 1920 pápežom Benediktom XV.  Dobový článok ho predstavuje najmä ako muža, ktorý nesie v rukách významnú zodpovednosť za organizovanú pomoc: je totiž predsedom Ústrednej Charity, ktorá pod jeho vedením nadobúda čoraz väčšiu dôležitosť na poli charitatívnom.  Práve s jeho menom sa výslovne spája aj tatranský čin: v Tatrách, v Dolnom Smokovci, zakúpil vilu a nádherný park pre charitatívne ciele. Vila je už zariadená ako ozdravovňa, no jeho zámer je širší – vybudovať ozdravovňu plne vyhovujúcu dnešným potrebám, aby dobrodenie Vysokých Tatier nebolo výsadou niekoľkých, ale aj útočiskom pre tých, ktorí by bez Charity na takú pomoc ani nemohli pomyslieť.  S týmto sociálnym rozmerom sa spája aj vízia, ktorá presahuje región: v Bratislave sa mieni postaviť mohutné ústredie pre charitatívnu a sociálnu činnosť slovenských katolíkov. Dobový text uvádza, že pozemok je už zakúpený, stavebný plán schválený a stavebné povolenie je už v rukách Charity. Tento dom má byť – s pomocou Božou – i školou na vycvičenie odborných charitatívnych pracovníkov, teda miestom, kde sa bude kresťanská láska učiť aj poriadku, disciplíne a účinnosti.  Popri tom sa Vojtaššák podľa článku veľmi stará o upevnenie katolíckeho školstva – stavbou ľudových škôl i udržiavaním katolíckeho učiteľského ústavu. Mimoriadnu pozornosť venuje i rozvoju kláštorného života: kláštory v Štiavniku, Levoči, Strážach, na Spišskej Kapitule a inde sa spomínajú ako bašty katolíckeho života na Spiši. A napokon sa pripomína aj jeho osobitný vzťah k slovenskej študujúcej mládeži, najmä vysokoškolskej, ktorá mala nespočetne ráz príležitosť ďakovať za jeho láskavé, starostlivé dobrodenie, ako i jeho účinná starosť o rozvoj slovenskej katolíckej tlače.

Jedno desaťročie práce – a prosba o požehnanie do ďalších rokov

Dobový hlas na záver vyznáva, že nie je možné v krátkych slovách vyzdvihnúť všetky zásluhy našich slovenských biskupov pri pozdvihovaní slovenského katolicizmu. No aj z načrtnutých informácií je zrejmé, že všetci traja sľubne pracujú na mnohých poliach cirkevného života – a ich práca prináša ovocie národu.  Preto sa jubileum nekončí len spomienkou, ale mení sa na modlitbu: ,,aby Boh aj v ďalších rokoch žehnal ich snahám“, a aby „jubilujúci arcipastieri“ so šľachetným srdcom uchovávali dobro svojich diecéz, národa i štátu – v časnom i večnom zmysle.

Autorsky podľa dobovej tlače spracoval: Radoslav Babjarčík