Keď sa v Spišskej Novej Vsi 20. februára 1775 čítali privilégiá za hlasného jasotu ľudu, nešlo len o ceremóniu. Išlo o potvrdenie jedinečného postavenia územia, ktoré po stáročia vzdorovalo bežným správnym pravidlám Uhorska.
Šestnástich spišských miest tvorilo na mape krajiny zvláštny ostrov. XVI. miest spolu s panstvami Ľubovňa a Podolínec netvorilo obyčajnú župu, ale samostatnú provinciu s vlastnou jurisdikciou, pečaťou a dokonca aj právom meča – jus gladii, teda právom rozhodovať o živote a smrti. Takáto miera samosprávy bola vtedajšej monarchii výnimočná.
Korene tejto výnimočnosti siahajú do roku 1412, keď kráľ Žigmund Luxemburský založil časť spišských miest poľskému kráľovi. Aj keď sa územie neskôr vrátilo pod uhorskú korunu, mestá si zachovali vlastné zriadenie, a to dokonca aj počas poľskej správy. Práve kontinuita vlastných práv a inštitúcií vytvorila z XVI. miest osobitný správny celok, ktorý nepatril pod bežnú komitátnu jurisdikciu.
Po opätovnom pričlenení k monarchii boli ich slobody a privilégiá znovu potvrdené – a verejne vyhlásené. Mestá podliehali kráľovskej miestodržiteľskej rade v politických veciach a Uhorskej kráľovskej komore v hospodárskych otázkach. Všetko riadil zmocnenec – administrátor, obklopený aparátom notárov, fiškálov, prísediacich a kontrolórov. Administratíva, ktorá by sa nestratila ani v modernom štáte.
Zvláštnosťou bola aj vlastná identita obyvateľstva. Približne 41-tisíc ľudí saského pôvodu sa živilo poľnohospodárstvom, pestovaním ľanu, baníctvom a remeslami. Hovorili prevažne čistou nemčinou, výnimkou bol Podolínec, ktorý si zachoval odlišný jazykový ráz. Nábožensky bolo územie zmiešané – katolíci aj evanjelici tu žili vedľa seba.
Ekonomicky nešlo o zanedbateľnú oblasť. Ročná vojnová kontribúcia spolu s pätnástimi pridruženými obcami dosahovala 28 552 zlatých a vyše 40 grajciarov, pričom rozloha celej provincie činila približne 10 štvorcových míľ. Aj preto sa Spišská stolica opakovane pokúšala začleniť tieto mestá pod svoju správu. Neúspešne. Ešte na sneme roku 1807 sa ukázalo, že výnimočné postavenie XVI. miest je politicky neotrasiteľné.
Dnes sa môže zdať tento príbeh ako zvláštna kuriozita z dávnych čias. V skutočnosti však pripomína, že Spiš bol po stáročia laboratóriom samosprávy, plurality a miestnych slobôd. Provincia, ktorá si dokázala udržať vlastné pravidlá v meniacich sa ríšach, zanechala dedičstvo, ktoré stojí za to znovu objaviť – nielen v archívoch, ale aj v našom historickom povedomí.
V čase, keď sa dnes znovu diskutuje o miestnej identite, decentralizácii a význame regiónov, ponúka príbeh XVI. spišských miest prekvapivo moderné posolstvo. Ukazuje, že funkčná samospráva nevzniká proti štátu, ale v spolupráci s ním – na základe jasne definovaných práv, povinností a zodpovednosti. Spišské mestá neboli rebelským územím, ale lojálnou provinciou, ktorá za svoju autonómiu platila: daňami, kontribúciami aj vojenskými povinnosťami.
Zároveň ide o príklad kultúrnej a jazykovej plurality, ktorá nebola vnímaná ako problém, ale ako fakt. Katolíci a evanjelici, mestá a poddanské obce, Nemci a miestne jazykové ostrovy – to všetko spolunažívalo v jednom správnom celku bez potreby násilného zjednocovania. Právo a tradícia boli silnejšie než etnické či konfesionálne rozdiely.
Z dnešného pohľadu je možno najzaujímavejšie, že tento systém prežil stáročia politických zmien. Záloh Poľsku, návrat pod uhorskú korunu, reformy Márie Terézie a Jozefa II., tlak župy, snemy, nové administratívne poriadky – a predsa si provincia XVI. miest zachovala vlastnú tvár až do 19. storočia. Nie silou, ale právom.
Keď dnes prechádzame Spišskou Novou Vsou, Podolíncom, Spišskou Belou či Starou Ľubovňou, vidíme najmä architektúru, námestia a kostoly. Menej už neviditeľnú infraštruktúru dejín – pečate, privilégiá, súdne knihy, administratívne úrady. A predsa práve ony vytvorili priestor, v ktorom sa tieto mestá mohli rozvíjať.
Príbeh šestnástich spišských miest nepredstavuje iba izolovanú epizódu regionálnych dejín, ale významné svedectvo o dlhodobej právnej, správnej a inštitucionálnej vyspelosti Spiša. Toto územie nebolo perifériou mocenských štruktúr, ale sebavedomým správnym celkom, ktorý si dokázal v priebehu storočí udržať osobitné postavenie, vlastnú jurisdikciu a kontinuitu verejnoprávneho zriadenia. Skúsenosť XVI. spišských miest poukazuje na to, že miestna samospráva, založená na právnej tradícii a zmluvne garantovaných privilégiách, bola integrálnou súčasťou historického vývoja Uhorska. Je preto namieste prekročiť zjednodušené vnímanie Spiša ako čisto opisného historického regiónu a začať ho chápať aj ako historický priestor racionálne usporiadanej slobody, právnej kultúry a funkčnej samosprávy.
Autor článku: Radoslav Babjarčík



Celá debata | RSS tejto debaty